Sadnite si, alebo ako sa zmenila rola učiteľa
Vôjde do rušnej triedy základnej školy a rozsvieti, lebo slnko ešte poriadne nevykuklo. Je to podobné, ako keď vyrušíš mravce nadvihnutím kameňa.
Postaví sa pred žiakov, ktorým sa vstávať moc nechce. „Je toto vôbec ešte nutné?“ Zamyslí sa nad pozdravom touto formou. Možno to len pomáha privesť decká na rovnaké myšlienky a pritiahnuť ich pozornosť.
„Otvorte si zošity a zapíšte si zadanie,“ píše na tabuľu:
Necháva žiakov pracovať, premýšľať, trápiť sa. Bez vysvetlenia, bez dlhého písania poučiek. Pozorovaním zisťuje, že niektorí sa nad rovnicou trápia a lámu si hlavu. Niektorí to vzdajú ešte skôr, ako stihnú zapnúť mozgové závity a snaží sa ich motivovať, čo nie vždy funguje podľa jeho predstáv.
Niektorí spomedzi žiakov sú na seba očividne hrdí, lebo rovnicu vyriešili jediným krokom, avšak chybne. A jeden, jeden z nich sa vymyká, lebo ihneď s učiteľovím dopísaním zvolá: “Ale tá rovnica predsa nemá riešenie!” A usmieva sa blaženým pohľadom. 😏
No a ešte nechýba ani žiačka, ktorá sa tvári, že všetko vie, avšak ostatní v triede vedia, ako to je naozaj.
Zošity sa zdajú byť žiakom zastarané, furt na to frflú, že moc píšu. Učiteľ vie, že mozog potrebuje pohyb rukou vo forme písania matematických klikihákov. Nielen to vidieť, nielen to počuť, ale si videné a počuté aj transformovať skrze ruku a zošit do mozgu. 🧠
A práve v momente, keď učiteľ cíti nekonečný pocit hrdosti, z triedy zaznie:
A nemáte nás to aj naučiť?
Tváriac sa hrdo a sebavedome, učiteľova hlava začne vnútorný rozhovor sama so sebou. Čo je horšie, odpovede neprichádzajú:
— Robím niečo zle?
— Čo ak náhodou nevysvetľujem všetko?
— Čo keď nespravia testy?
Mnoho pochybností, ktoré ale nevychádzajú z faktov a výskumov, ale z akéhosi zažitého folklóru. Tradícia velí: vysvetľuj všetko a žiaci sa to naučia. Skutočnosť je ale opačná. Pozri na obrázok nižšie.
Učiteľ vie, že v medzinárodnom hodnotení matematického porozumenia sú slovenskí žiaci na tom dosť zle. A stále klesajú. Klasický spôsob vysvetľovania, aby sa žiaci naučili všetko, nefunguje.
Učiteľovi ide v hlave otázka:
Aká má byť rola učiteľa, ak nemá vysvetľovať, ale aby sa žiaci naučili to, čo treba? A navyše, aby sa naučili učiť a premýšľať?
Keď vysvetľovanie nestačí, čo to potom má byť? Ako má zmeniť svoju rolu v triede, pred ktorou práve stojí? Ako dostať žiakov na cestu skutočného porozumenia?
Hodina skončila a on odchádza z triedy so zmiešanými pocitmi. Je však odhodlaný vydržať v nastavenom smere. Uvedomuje si, že urobí cestou niekoľko chýb. Je odhodlaný sa z nich naučiť. Čo ak vzdelávanie potrebuje požiar? Čo ak sa už nedá len malými korekciami upraviť smer?
Prestávky sú tak krátke, že musí urobiť rozhodnutie sa napiť alebo vyčúrať. Vyhrá akútnejšia potreba. Hlava učiteľa si ide svoje v podvedomí a prichádza na to, že učivo nemôže jednoducho vysvetľovať. Pri možnostiach, kam sa žiaci môžu pozrieť po vysvetlení to ani nepokladá za podstatné:
výučbové videá na Youtube, Khan Akadémii,
Takže ako zmení svoj prístup? Namiesto neustáleho vysvetľovania naučí žiakov pracovať s dostupnými zdrojmi. Hoc to bude bolieť, hlavne žiakov, musí tak spraviť.
Už niet inej cesty. Alebo áno?
Poraď svoj prístup v komentároch.